Niekedy naozaj neviem čo si mám myslieť.
O sebe, o tebe — o svete….
O tom, v ktorom žijeme my dvaja.
Je to zvláštny vesmír.
Rozmýšľam či sme len ty a ja
alebo my.
Sme z toho obidvaja zmätení ?
Alebo len ja ?!
Už roky som si myslela že nie som naivná a že na lásku už neverím.
A zrazu ťa tu mám.
Život asi baví soliť moje otvorené rany…
Je to sadista.
A my sme masochisti, čo v skutku milujú keď môžu trpieť.
Tak krásne, poeticky.
Plakať celý čas čo rozhodli sme sa čakať že sa niečo zmení.
Čakáme na zázrak.
Blúdime v kruhu, v ktorom sa navzájom milujeme.
Akurát vždy s tým nesprávnym.
Ten ľúbi tú, tá ľúbi toho… lásky je v nás mnoho, no uniká nám do atmosféry.
A my sa čudujeme, že z toho globálne otepľujeme.
Celá debata | RSS tejto debaty